Či chcem alebo nie, už nie som extra mladá. Tak áno, aj ja sa snažím oklamať nejaké tie vrásky, ale viete čo? Aj to, že už nemáme 20 ani 30 (len o trošku viac ) má aj svoje výhody.
Napríklad, že už máme väčšinou veľké deti. Alebo dačo nasporené a ak aj nie, no a čo? Alebo že sa už tak veľmi nemusíme starať o všetkých naokolo. Že už, dopekla, hádam aj na nás prišla rada. Veď prečo by sme zase raz nezvládli niečo, čo patrí iba nám? Fungujeme. Žijeme. Už aký lepší dôkaz potrebujeme na to, že „sme dobré“!? A vo vnútri – tam si stále hýčkame tých svojich 18, že?
Ja si ich teda hýčkam. Stále sa chcem niekam rozbehnúť, akoby to malo byť po prvý krát. Opäť niečo začať, pretože doteraz sa nedalo. Lebo „život“. Je to fajn pocit, tieto začiatky. A na každom začiatku je samozrejme nejaký koniec. Ja som tiež skončila. S ubíjajúcim stereotypom práce vo veľkej spoločnosti, s pokrytectvom a neloajalitou kolegov, s maľomyselným bojom žabomyších vojen na pracovisku. Unavená, vyčerpaná, zradená, znechutená. Plné zuby, stačí, dosť. Výpoveď bola prvým osviežujúcim svetlom nového začiatku.
Za tou vzrušujúcou predstavou zmeny som sa doslova rozbehla. Nezmenila som len zamestnanie, ale aj krajinu. Zo Slovenska do Prahy. Lebo ako mi povedal syn: “Tak tam už konečne choď!” Do mesta, ktoré som si vysnívala už na strednej škole, ktoré na mňa volalo a lákalo ma od detstva. Možno som tu prežila nejaký minulý život, že má na mňa taký vplyv, ktovie. Nie, nevadí, že už mám cez 40. No a čo, keď teraz, práve TERAZ zase začne niečo nové.
Keď som v Prahe vystúpila z vlaku, začala som sa usmievať. Vždy to tak bolo, či som sem prišla na pár dní, alebo natrvalo ako teraz. Cítim jej atmosféru. Neviem, čím to je, či jej osobným parfémom – smogom , dychom starých budov, ktoré sa na mňa dívajú svojimi tisíc rokov starými očami, alebo cinkaním „tramvají“. Má špecifické fluidum, vznášajúce sa nad ulicami s prastarými, aj hypermodernými budovami. Bola som aj v iných veľkých mestách. Každé malo svoje čaro. Praha to ale nebola.
Praha ma núti spomaliť, aj keď sa podvedome prispôsobujem tempu niekedy celkom šialeného davu. Len tuším, že sa skladá väčšinou z cudzincov, ale nie som si istá. Na farbu pokožky sa už spoľahnúť dávno nemôžete. Po anglicky môže hovoriť Petr zo Žižkova a ten černoch môže byť kľudne Jaromír, ktorý sa narodil „na Bulovce“.
Vypľulo ma Hlavní nádraží, odtrepala som kufre do tramvaje a pritom sa mi jedným z nich podarilo nakopnúť píšťalu staršiemu pánovi, ktorý určite cudzinec nebol. Jeho „Doprdele, krávo pitomá, koukej kam kráčíš!“ mi ešte dlho znelo v ušiach. Je to tak. Som v Prahe!